Vždy som sa riadila zásadami slušnosti, morálnymi pravidlami a uznávala som kresťanské hodnoty života. Nepokladám sa, žeby som bola nadmieru „poslušná“, ale nepokladala som sa ani za rebela. No nikdy som sa nebála povedať si svoj názor rešpektujúc názory iných.
Ak som nebola s niečím spokojná mohla som sa slobodne vyjadriť. Pokladám sa za bežného človeka, žijúceho na území Slovenska, ktoré som od mala milovala a k láske k nemu som neskôr viedla aj svojich dvoch synov.
Od mala som žila v tom zlom komunizme, kde som videla spokojných ľudí, ktorí chodili každý pracovný deň do práce, a naopak, kto nepracoval bol stíhaný za príživníctvo. Každý podľa schopností a možností mal zabezpečené slušné bývanie cez podnikové byty, cez Stavebné bytové družstvá, nenávratné pôžičky mladým, alebo mal dom v osobnom vlastníctve, ktorý si väčšinou svojpomocne postavil. Bola dostupná zdravotná starostlivosť, rekreácia detí cez pionierske tábory, podnikové rekreačné zariadenia a pod. Mali sme školstvo, ktoré malo vysokú úroveň a bolo celosvetovo uznávané. Rodiny chodili spoločne na výlety, na stanovačky. Ľudia sa stretávali pri táborákoch, kde spoločne opekali, spievali trampské pesničky ... smiali sa. Nebolo ťažké stretnúť usmiateho človeka, nebáli sa objať.
Nie, nie je to „DOBA“, čo nás odcudzila, ale spôsob života, ktorému sme podľahli. Naháňame sa za majetkami, novými šatami, najnovšími modelmi iphonov, super autami, drahými dovolenkami ... a pritom sme zabudli žiť. Nemáme čas sa venovať deťom, vnúčatám, partnerom, rodičom a starým rodičom, pretekáme sa s časom.
A prišla doba covidová ... nebolo ťažké nás postaviť na opačnú stranu brat proti bratovi, lebo podľa médií bol nezodpovedný a nebol sa testovať, nechránil sa očkovaním. Každý podľahol panike, cielene šírenému strachu z masmédií. Prestali sme používať vlastný názor, nepotrebovali sme dostatok informácií pre naozaj zodpovedné rozhodnutie očkovať sa – neočkovať sa? Žiť – nežiť? Ochromení strachom sme nejako ohlúpli. Všetko čo sme sa učili v škole o dýchaní, pohybe na čerstvom vzduchu, zložení vzduchu, potrebe okysličovať mozog, potrebe stretávania sa s inými, vzájomnej pomoci a rešpektovaní ... jednoducho zmizlo zo dňa na deň. Zmizla úcta ku straším, spolupatričnosť rodiny, etické správanie ... Jeden zákaz striedal iný zákaz, jedno obmedzovanie vystriedalo iné a ani sme sa nenazdali, boli sme väzňami vo svojich bytoch. Zakazovali nám vstupovať do obchodov a nemohli sme si nakúpiť potraviny ... iba v rúšku. Zo super kolegu sa stal udavač, ktorý utekal zvestovať šéfovi, že ste netestovaný a nezodpovedne neočkovaný. Dovtedy tolerantný a ľudsky vypadajúci šéf vyskočil z histórie gestapa a neváhal by vás vyhodiť z práce. Ale čo mňa najviac pobúrilo bol podmieňovaný vstup detí do škôl a nútenie ich sedieť celé hodiny s náhubkom na tvári v triedach. Vrieskajúci riaditelia, ktorí vyháňali deti zo škôl lebo nemali rúško, pomätene pobehujúci učitelia po chodbách, keď deti neboli testované každé tri dni, alebo nemali papier o bezinfekčnosti. Princezná zo skládky dovolila, aby na nás minister obrany povolal vojsko do ulíc, aby sme ešte viac poslúchali. Ľudia dobrovoľne mrzli, či mokli v daždi v kilometrových radoch, aby si mohli vyšpárať nos, čo im malo potvrdiť či sú zdraví. A keď bolo málo našich vojakov, povolali vojakov z cudzích štátov. Našich pre istotu odzbrojili a všetku muníciu poslali na Ukrajinu, čím Slovensko úplne zbavili obranyschopnosti. No stále málo! ... a slovač drží ohnutý chrbát, hubu a krok tak, ako to diktujú médiá ... Brusel ... veľký brat spoza mláky. Starí rodičia nemajú na chlieb, na lieky ... nevadí, je treba pomáhať bratom z Ukrajiny pre nich sa našlo takmer 22 000 000 €, veď oni nám tu postavili a vybudovali všetko čo tu máme. Ich mozole, krv a pot je na našich poliach ... či nie? Jáááj, nie, pomýlila som sa, pani poslankyňa povedala, že dôchodci sú nám na príťaž, už nič neprodukujú a nemáme na vyplácanie ich dôchodkov. Žijeme tu bez dodržiavania ústavných práv občanov na bezpečný život, prácu, vzdelanie, starostlivosť v chorobe, dôstojnú starobu, všeobecné ľudské práva na štrajk, či iné prejavy nespokojnosti s politikou a riadením štátu exekutívou...
Nemôžeme oslavovať naše tradičné sviatky, národné a pamätné slávnosti, lebo sme rusofóbni, dezoláti a hoaxeri. Takto si vláda váži občanov Slovenskej republiky.
Môže sa vari hrdý Slovák na toľké bezprávie, ponižovanie a beztrestnosť len tak prizerať? Ostávajú nám len SLOVÁ z básne Sama Chalupku ... ?
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Nie je mi ľahostajný život mojich blízkych, osud Slovenska. Zúčastňovala som sa demonštrácií, pochodov a iných protestných akcií. Nestačilo to, a nestačilo byť ani členkou občianskych združení. Preto som sa rozhodla zapojiť do diania verejného života a vstúpiť do politickej strany. Vidím to ako jedinú cestu, aby bol aj môj hlas dostatočne silný, mal váhu a hlavne dokázal zastaviť toto šialenstvo, ktoré sa rozpútalo v našej vlasti.
Spolu dokážeme zmeniť dianie a zachrániť Slovensko!